Mám taký Plán… zaznelo pri Veľkom tresku… alebo Ako sa jedna Slovenka na Šalamúnove ostrovy dostala …
Vyštudovala som elektrotechnickú priemyslovku aj technickú univerzitu, odbor výpočtová technika a informatika, lebo – od malička som bola technický typ, lebo elektronika… …ma zaujímala a počítače začínali byť IN lebo pred telesnou a výtvarnou som dávala prednosť fyzike a matike…. V domácej škole má babka naučila háčkovať a variť, mamka štrikovať a šiť. A všetko to, zdá sa, bolo v tom Pláne…
Po škole ma starší kolegovia naučili vyvíjať softvér, veľké informačné systémy pre ešte väčších zákazníkov. Na niekoľkoročných služobných cestách sa človek ostrieľa a tak si potom trúfne – najprv Európa, potom Ázia a tak Pacifik. A všetko to bolo v tom Pláne…
A aké by to bolo bez foťáku? Mám svojho Pentaxa a bez neho už nejdem. Po pár mesiacoch spoločného chodenia to boli iné radosti – prvé súťaže, ocenenia a autorské výstavy. A aj keď neviem kresliť, povedali mi, že sa viem dívať… A aj toto bolo v Pláne…
Až prišiel 31. január 2003 ( Deň don Bosca) a v maili od kamaráta stálo: „Alena, keď chceš, môj brat už pôsobí na Šalamúnových ostrovoch. Skús sa nad tým zamyslieť, ale všetko čo ti môžem ponúknuť je dobrý kontakt a snáď ubytovanie“. Kolegom som v to ráno zanôtila – A ja idem na Šalamúnove ostrovy… aj keď som v tom momente nevedela kde tie ostrovy sú, ako sa tam dostanem, čo by som tam robila, ako by som tam prežila… Ďalšie dni som len tak potichúčko schádzala do hlbín môjho srdca a vytešovala sa tichej žblnkotajúcej radosti.
Začala sa komunikácia – nie len smerom na Pacifik, ale aj Tam – a Pane, či je toto skutočne v Tvojom pláne?
Moje srdce cestovateľa podskočilo, keď sa ma v leteckej agentúre spýtali – Do Sydney by ste radšej cez Kuala Lumpur, alebo Singapur či Hongkong? Je toto možné? Mne, obyčajnému smrteľníkovi sa do takého sveta vybrať ? A sama…
Dostala som trojmesačné neplatené voľno, požehnanie od mamky, aj všetky víza a začiatkom júna som sa s 50 kilogramami batožiny (s Pentaxom a sv. Krištofom) vybrala na druhý koniec sveta.
Prežila som tam nádherne tri mesiace ako dobrovoľníčka a bol to jeden z najväčších a najkrajších darčekov, ktoré som vo svojom živote dostala. Také niečo sa nedá zaslúžiť, to sa dá len dostať.
Po návrate domov som ostala „Šalamúnkami“ poznačená… až v jeden decembrový večer, sediac schúlená v deke, mi neostávalo nič iné len im napísať – „Please, can I come back?“
A znova – ambasáda vo Viedni, ambulancia cudzokrajných chorôb v Košiciach, neplatené voľno a letenka na trase Budapešť-Londýn-Singapore-Sydney-Brisbane-Honiara (namiesto SARS už letela vtáčia chrípka – našťastie len v médiách). Najťažšia na tom bola zase len tá batožina.
No a moja tretia cesta na druhý koniec sveta len potvrdzuje to, že čo sa stane raz nemusí sa stať druhy krát, ale čo sa stane dvakrát, určite sa stane aj na tretí krát J. I stalo sa…
A tak sa teraz na bohatom Severozápade našej zemegule delím so svojimi dvojročnými dobrovoľníckymi zážitkami z opačného konca sveta; z konca, ktorý je chudobnejší na technológie, ale zato bohatší na život.
Pre takéto krásne Plány sa žiť skutočne oplatí !
Alena Takáčová, júl 2007
Pripojiť jeden jediný steh, aj keď sebe menší k veľkolepej výšivke života, je nesmierne poznanie,
ktoré sa deje v srdci a v cieli nášho nepatrného konania a priťahuje nás.
Poznať ho a prijímať – to je koniec koncov veľké tajomstvo šťastia.