Eduard Hladký – Svet ticha

Fotografii “pričuchol” už v roku 1975 v šiestej triede základnej školy pomocou otcovho fotoaparátu a učiteľa matematiky, ktorý viedol aj fotokrúžok. V priateľstve s fotografiou pokračoval  a  vo fotokrúžku  vtedajšieho Domu pionierov v Žiline sa “priučil” aj kompozícii fotografického obrazu. To, že sa naozaj snažil na sebe pracovať, sa mu neskôr vrátilo  v podobe uznania jeho fotografií  na rôznych domácich amatérskych súťažiach. No fotografovať  “na vzduchu” sa mu – najmä po zhliadnutí  filmov Jacquesa Cousteaua zachytávajúcich podmorský svet ticha a zároveň krásy – málilo a preto sa pri prvej príležitosti,  už v “novej dobe”, vrhol do vody “po hlave”, ale s rozumom   a s fotoaparátom. Využil svoje vedomosti o kompozícii obrazu “na suchu”, aplikoval ich v “mokrom prostredí”,  potápal sa a zároveň fotografoval pri rôznych svetelných podmienkach vo vodách viacerých morí, najradšej však v  Červenom mori v Egypte, hoci pozná aj moria Indonézie a Thajska. Zažil stretnutia s rôznymi morskými živočíchmi,  aj pre človeka nebezpečnými, ale vždy si zachoval rozvahu a nezabudol popri tom fotografovať.

Nechajte sa teda pri pohľade na jeho fotografie uniesť pod morskú hladinu, do ticha sveta, ktorý je krásny svojou farebnosťou, rozmanitosťou života. Prižmúrte oči a predstavte si samých seba v úlohe fotografa v neoprénovom obleku s okom na hľadáčiku fotoaparátu a stlačte jeho spúšť práve vtedy, keď je ten okamžik rozhodujúci.

 Špecifiká fotografovania pod vodou

Chovanie svetla pod vodou sa líši od chovania nad vodou. Voda je 800-krát hustejšia, ako vzduch.  Prakticky, objekt vzdialený od fotoaparátu  1 m  v ½ m hĺbke pod hladinou sa rovná fotografovanému objektu na súši vo vzdialenosti 800m. Slnko pod hladinou reaguje s rozptýlenými čiastočkami, čo spôsobuje stratu kontrastu, ostrosti a farebnosti. Ďalším problémom je strata farieb. Farby sa znižujú s narastajúcou hĺbkou.  Najskôr sa stráca červená (od 0 m), oranžová (od 5 m), žltá (od 10 m) až ostane zelená a modrá.  Ďalšia zrada sú čiastočky rozptýlené vo vodnom stĺpci, ktoré svetlo odrážajú (rušivé biele fľaky na fotografii) a rozptyľujú (zvyšovanie neostrosti). Ďalším nepríjemným momentom pri fotení pod vodou je strata svetla.  Svetlo sa stráca so zvyšujúcou sa hĺbkou, čo by bolo logické, ale aj so zvyšujúcou sa vzdialenosťou fotografovaného objektu. Napríklad fotíte v hĺbke 10m a fotografovaný objekt je vo vzdialenosti 3 m, tak strata svetla je, akoby v hĺbke 13 m. Toto svetlo je ovplyvňované aj pohybom hladiny. Pri kľudnej, rovnej hladine, preniká pod hladinu najviac svetla, pri zvlnenej hladine sa viac svetla odrazí nad hladinu. Ďalšou, a stále nie poslednou, zradou je poloha slnka, od ktorej závisí množstvo svetla pod vodou. Paradoxne je to opačne, ako fotenie nad vodou. Najlepší čas na fotenie je medzi 10 a 14 hodinou, lebo slnečné lúče padajú kolmo na hladinu a väčšina prejde pod hladinu (dostaneme najviac svetla). Najhorší čas je ráno a večer, kedy uhol dopadu slnečných lúčov na hladinu spôsobuje odraz väčšiny z nich opäť nad hladinu a málo lúčov prejde pod hladinu. Aby to nebolo také jednoduché, musíme ešte zmenšiť vodný stĺpec medzi fotoaparátom a objektom fotenia (znížime tým množstvo nečistôt, ktoré znehodnocujú fotografiu). To nie je jednoduché, lebo musíme používať maximálne širokouhlé objektívy. Voda, totiž predlžuje ohnisko 1.33 x. Takže napr. pri čipe formátu APS-C (polovičný 24×35) a objektíve 20mm máme crop 1,5 (pri CANON 1.6) sa dostaneme  na 30mm plus crop vody     (1,33 x) sme na 39,9mm, čo už nie je moc širokouhlý objektív. Z týchto, ale aj ďalších dôvodov sa fotografovanie pod vodou odlišuje od fotografovania na súši. A to nehovorím o tom, že fotograf sa nachádza v prostredí pre neho neprirodzenom, musí byť dobrý potápač a jeho fotografovanie je časovo obmedzené.

Eduard Hladký